Příběh Veroniky

Ahojte, moje meno je Veronika. Mám 32 rokov a pred dvomi rokmi mi diagnostikovali zhubný nádor mozgového kmeňa, low grade glióm II. Mala som chvíľu pred svadbou, keď som sa to dozvedela. Nebudem vám klamať, bola som veľmi vystrašená. Nechápala som, čo sa to deje a prečo. Na otázku: „Prečo?“ som si ale odpovedala hneď. Viete, moja prvá spomienka, ktorú mám na svojich rodičov, je ako otec škrtí mamu pri kuchynskej linke. Podotýkam, že som mala dva roky. Bohužiaľ, to takto pokračovalo až do mojich dvanástich rokov. Bitky a hádky boli na dennom poriadku. Toto obdobie skončilo, keď môjho otca odviedli do väzby za týranie blízkej osoby. Mám o rok mladšieho brata, ktorý je autista. Milujem ho, je pre mňa všetkým, ale nebolo to ľahké, a už vôbec nie potom, ako sme ostali bez otca, keďže mama mala príjem iba za opatrovanie brata. Neraz sme jedli suchý chlieb. V tom najlepšom veku, kedy som chcela tráviť čas s mojimi kamarátmi, som trávila čas staraním sa o môjho brata. Moja mama mala asi pocit, že potrebuje dobehnúť všetko zameškané. Bola som ešte dieťa a mala som naložené na pleciach veľmi veľa. Nepíše sa mi to ľahko, ale nikdy som v nich nemala oporný múr, to ja som bola oporným múrom. Vždy som sa o seba musela postarať sama. Som však vďačná za všetko zlé aj dobré. Veľa ma to naučilo, posilnilo a ukázalo, ako nemám žiť. No zdá sa, že si to všetko však u mňa vypýtalo svoju daň. Daň menom RAKOVINA.

V roku 2020 som bola na bežnej gynekologickej prehliadke. Zmenila som lekára, pretože som sa presťahovala za svojím terajším manželom. Musím uznať, že pán doktor bol veľmi precízny. V tom období som užívala antikoncepciu. Pri prvej návšteve sa u neho vypisoval anamnézny dotazník. Narazila som na otázku ohľadom migrény. Keďže som mala problémy s bolesťou hlavy už od detstva, samozrejme som o tom svojmu lekárovi povedala a dobre som urobila. Môj lekár mi vysvetlil, že ak ide o migrénu, tak antikoncepcia ju iba podporuje. Preto trval na vyšetrení u neurológa, ktorý mal zistiť príčinu tej bolesti. Neviem, ako u vás, ale u nás je veľký problém dostať sa k dobrému neurológovi. Mala som však veľké šťastie, vďaka manželovej matke, ktorá sa odhlásila a prenechala miesto mne, som sa dostala k naozaj veľmi dobrej lekárke. Podstúpila som tak svoju prvú magnetickú rezonanciu. Tam som zistila, že mám klaustrofóbiu - úplná hrôza pre mňa. Odvtedy som si na každú ďalšiu rezonanciu brala dovnútra aj manžela, čo mi veľmi pomáhalo. Vtedy som absolútne neriešila, kedy budú výsledky, pretože som ani v najmenšom sne nečakala, že by mohlo ísť o nejaký nádor.

Ja a rakovina? To ma nikdy ani len nenapadlo. Výsledky teda prišli a boli v nich štyri možné diagnózy: nádor, skleróza multiplex, dedičné ochorenie a prekonaná mozgová príhoda.

Bolo obdobie COVID-u a moja neurologička trvala na hospitalizácii v spádovej krajskej nemocnici za účelom dovyšetrovania. Akoby som teraz počula ten krik vo vedľajšej miestnosti. Prišla za mnou celá zronená a nahnevaná, že kvôli COVID-u a plnému stavu ma nechcú hospitalizovať. Nejak som to vtedy neprecítila, bola som stále v miernom šoku z výsledkov a v hlave mi stále išla otázka, že čo sa to vlastne teraz deje. Ešte v ten deň moja mama kontaktovala primára neurologického oddelenia v mojom rodnom meste, ktorý ma nakoniec hospitalizoval. Tam som absolvovala celkové neurologické vyšetrenie, lumbálnu punkciu a následne ďalšiu MR. Z výsledkov ostala len jediná diagnóza a to nádor. Pani doktorka povedala mojej mame, že mám v hlave časovanú bombu. Stále mi to asi nejak nedochádzalo. Po návrate z nemocnice, jedného pekného dňa som mala asi na pár minút dvojité videnie. Veľmi som sa zľakla. Nevedela som, čo sa deje. Bála som sa, že to tak ostane. Chvála Bohu to zmizlo, no neskôr som zistila, že mi dvojité videnie ostalo na pravom oku. Nádor sa ozval. Odvtedy to tak je, mám diplopiu. Už som si začala uvedomovať, že to nie je sranda. Potom ma nasmerovali na neurochirurgické oddelenie. To bol pre mňa taký ten ďeň D, vošla som do nemocnice, bližila som sa k dverám svojho lekára, sedela tam pani v šatke. Hovorím si, toto budeš ty? Myšlienky mi vtedy pracovali na plné obrátky. Šla som do vnútra, srdce mi išlo rozbiť hruď ale na tvári nebolo poznať nič.

Lekár búchal do klávesnice a krútil hlavou, zase búchal do klávesnice a krútil hlavou, takto sa to opakovalo asi desať minút. Moje telo sa vo vnútri celé triaslo, ja vám ani neviem presne povedať na čo všetko som vtedy myslela. Zrazu vyšla z neho otázka. ,,Vy viete čo Vám asi je? "Už sa s Vami o tom niekto rozprával?" hovorím: "Asi nádor?" Viem, že pán doktor je veľký odborník na sále. Tak isto chápem, že nie je ľahké oznamovať ľuďom takéto diagnózy. Pokračoval teda ďalej: "Pani Veronika, ehmmm nooo ehmmm, viete máte tu nález na tom mozgu, ehmmm ehmm ehmmm… nedá sa to operovať žiaľ a ani z toho nemôžme vziať vzorku, ehmmmm, je to veľmi riskantné. Váš nádor je na veľmi zlom mieste nedostaneme sa k nemu." Dozvedela som sa dosť, držala som sa do momentu, kým nevyslovil prognózu prežitia cca desiatich rokov. Hovorím si, mám 29 rokov, mám chvíľu pred svadbou. Čo deti? Čo ja? Už som pustila slzy. Celá tá atmosféra všetko to na mňa dolahlo. Moja diagnóza prvýkrát zaznela. Zhubný nádor mozgového kmeňa. Low-grade glióm II. Von ma čakal budúci manžel. "Ako mu to poviem?" Preplakali sme celú dvojhodinovú cestu domov. Potom sme si ale povedali, že budeme spolu bojovať. Asi cca štyri mesiace na to sme mali svadbu. Samozrejme sme sa zaujímali o druhy liečby aj v Českej republike. Od všadiaľ však vždy prišla tá istá odpoveď, že kvôli umiestneniu nádora liečba nie je možná a operácia už vôbec nie. A tak som teraz zatiaľ sledovaná v Bratislave v Onkologickom ústave sv. Alžbety, kde mám svojho lekára. Už som odvtedy absolvovala spolu asi sedemnásť MR. (Musím sa však pochváliť, že posledné tri razy som na MR už bola sama :D). Nádor stále rastie, má približne 25 mm x 30 mm, rastie zatiaľ pomaly. Za dva roky narástol približne o 6 mm. Low-grade glióm sa vie niekedy zmeniť na high-grade gliom. Kvôli umiestneniu nádora je pre mňa možná iba radioterapia, ktorej ako môj lekár povedal, sa nevyhnem, lebo som mladá. Takže dá sa povedať, že čakám na tú časovanú bombu.

Mám pri sebe úžasných ľudí, milujúceho manžela a rodinu, na ktorú sa môžem vždy obrátiť. To je pre mňa najdôležitejšie. Už si k sebe nepúšťam ľudí, ktorí by mi brali energiu alebo nebodaj v zlom akokoľvek zasahovali do môjho života. Vytesnila som ich. Urobila som si vlastný okruh ľudí, s ktorými som naozaj šťastná. Rakovina ma naučila pozerať sa na veci a určité situácie inak. Zmenila ma, ale pre mňa v dobrom. Cítim sa silnejšia ako kedykoľvek predtým, mám silu bojovať a dať jej poriadne zabrať, tak ako ona dáva mne a ostatným ľuďom. Chcem vám všetkým popriať veľa zdravia, lebo to nie je len fráza. Veľa pozitívnej energie a sily. Nikdy v tom nie ste sami, sme v tom spolu.

A preto kričím z plného hrdla FUCK CANCER.

#power #love #hope

Veronika

P.S. Cestu Verči můžete seldovat tady.